Ak nesprehľadníme a nezjednodušíme vstup zahraničných zdravotníckych pracovníkov z iných krajín, skončí slovenské zdravotníctvo ako skanzen.
Inštitút zdravotnej politiky na MZ hovorí, že chýba viac ako 5 500 lekárov a 1 700 sestier. Situácia v oblasti ľudských zdrojov je naozaj kritická a tento nelichotivý stav sa týka celého zdravotníctva – nielen nemocníc a ich oddelení, ale aj špecialistov, všeobecných a detských ambulancií, ambulantných pohotovostných služieb a pod.
Z každej strany počúvame, že riešením je prijať viac študentov na lekárske fakulty alebo na odbor ošetrovateľstva. Nikto však už nedodá, že ide o riešenie s dlhodobým horizontom. Medik, ktorý nastúpi do školy dnes, príde do praxe až o šesť rokov a špecialista sa z neho stane až po 11 rokoch. A to ešte vychádzame z predpokladu, že po skončení školy zostane na Slovensku. Opäť si pomôžem číslami IZP – len 44 % absolventiek dennej formy bakalárskeho študijného programu v študijnom odbore ošetrovateľstvo ostáva v systéme. O viac ako polovicu sestier teda prichádzame hneď po skončení ich štúdia. U lekárov je situácia podobná.
Tváriť sa teda, že súčasnú kritickú situáciu vyrieši viac prijatých študentov, z ktorých navyše ešte veľká časť odíde do zahraničia, je hazardom s celým systémom a zdravím pacientov. Za každým chýbajúcim lekárom a sestrou je totiž niekoľko desiatok príbehov pacientov, ktorí buď nedostanú adekvátnu starostlivosť alebo na ňu čakajú neúmerne dlho. Nemáme čas čakať 10 rokov, tento problém musíme riešiť už dnes.
Potrebujeme nový a kvalitný personál
Pritom riešenie je na stole a bližšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Potrebujeme náš pracovný trh viac otvoriť kvalifikovanému zdravotníckemu personálu z okolitých krajín. Začať aktívne lákať ukrajinských či srbských lekárov a sestry na Slovensko. Som presvedčený, že tak ako Slovákov lákajú západné krajiny, môže byť Slovensko atraktívne pre našich východných a južných susedov. Pritiahnutie „hotových“ ľudí do systému zdravotníctva je pre Slovensko najrýchlejším a zároveň najlacnejším riešením.
Žiaľ, súčasný stav je presným opakom toho, čo by sme mali robiť. Nielenže nerobíme absolútne nič, aby sme kvalitný zdravotnícky personál dostali do nemocníc či ambulancií, ale ešte aj tých pár ľudí, čo sem v dobrej viere prídu, sa snažíme čo najviac odradiť. Osobne poznám prípad ukrajinskej pediatričky s vyše desaťročnou praxou, ktorá nezískala povolenie otvoriť si ambulanciu na Slovensku; v Českej republike ju privítali s otvorenou náručou.
Ak s akceptovaním šikovných slovenských lekárov nemajú problém nemeckí pacienti, prečo by mali mať slovenskí problém chodiť k ukrajinskému či srbskému špecialistovi?
Ak sa neotvoríme, skončíme ako skanzen
Netvrdím, že zahraniční lekári a sestry sú jediným riešením a že by sme nemali zároveň zlepšovať podmienky slovenského personálu, aby nemusel odchádzať do iných krajín. Tváriť sa však, že vo svete, kde je voľný pohyb kvalifikovanej pracovnej sily čoraz bežnejší, sa nám podarí navždy zakonzervovať súčasný stav, je naivné. Skrátka, tak ako bude pre slovenského medika vždy atraktívnejšie pracovať v Nemecku, malo by byť pre ukrajinského lákavé prísť na Slovensko. Ak nesprehľadníme a nezjednodušíme vstup zahraničných zdravotníckych pracovníkov z iných krajín, skončí slovenské zdravotníctvo ako skanzen.
Slovensko sa musí viac otvoriť. Musíme sa naučiť prijímať cudzincov, aj keď to znamená stretávať sa s ich odlišnou kultúrou či jazykom. Ak zostaneme navždy uzatvorení v našej malej škatuľke a nebudeme vnímať širšie globálne trendy, prídeme o obrovský potenciál. V zdravotníctve o množstvo kvalitných lekárov a sestier, ktorých zúfalo potrebujeme už dnes.