Za majstrov v psychológii presviedčania sú považovaní obchodníci. Ovládajú všelijaké triky, vedia zákazníka zaujať, získať si ho a nakoniec aj šikovne naviesť na kúpu svojho tovaru.
Sľuby, sľuby, sľuby
No politici, minimálne v oblasti zdravotníctva, šliapu obchodníkom vytrvalo na päty. Dlhodobo sa im darí, prepytujem, svojským spôsobom vysvetľovať a predávať ľuďom – voličom informácie, na čo všetko majú v zdravotníctve nárok.
A keďže sa nám pomaly „zvolebnieva“, politici sa zmobilizovali. Predkladajú nám sociálne balíčky a počujeme od nich sľuby týkajúce sa rozšírenia možnosti kúpeľnej liečby. Zrazu má byť jednoduchý prístup k novým liekom bez ohľadu na ich účinnosť. A vraj sa zrušia doplatky na lieky pre bohatých aj chudobných.
Kolotoč kortešačiek sa roztáča, politici sa zaručujú, že oddelenie v tej či onej nemocnici sa nezatvorí. Čo tam po tom, že nespĺňa základné kritériá pre kvalitu a je často poloprázdne. Sľuby pokračujú, už dnes máme byť nadšení z plánov na výstavbu nových nemocníc, ktoré v dohľadnom čase určite postaví štát.
Apropo, úloha štátu v zdravotníctve. Je úplne namieste, aby štát zadefinoval, na čo má slovenský pacient nárok, ako dlho môže čakať v čakárni či na hospitalizáciu, ako ďaleko má mať najbližšiu nemocnicu alebo ambulanciu. Zadefinovať jasne a bez (seba)klamu.
Kde sa teda končia sľuby a začína realita?
V slovenskom zdravotníctve dávame ročne na jedného obyvateľa približne 1027 eur (údaj z roku 2016). Gro z tejto sumy pochádza zo zdravotného poistenia, časť z doplatkov, napríklad za lieky alebo u zubára. Asi neprekvapí, že v Česku dávajú na jedného obyvateľa o 22,5 percenta viac. Nemci, Rakúšania aj Holanďania dávajú viac ako štvornásobok toho, čo my na Slovensku.
Iste, vždy sa objaví argument, že v Nemecku aj v Holandsku „je všetko drahšie“, a preto porovnanie s nami nie je úplne presné. Len zdanlivo. Pracovná sila v týchto dvoch krajinách je síce drahšia, mnoho podstatných vecí však nie. A často ide o tie najdrahšie položky v zdravotníckej starostlivosti, ako sú prístroje, zdravotné pomôcky, materiály, lieky apod.
Na jednej strane teda máme virtuálnu realitu zostavenú zo sľubov politikov a na strane druhej tvrdú realitu slovenského zdravotníctva. Čo sa s tým dá robiť? V zásade máme dve možnosti.
Tretia, slovenská cesta
Tou prvou je naliať do zdravotníctva radikálne viac peňazí. Potom skutočne dokážeme všetkým pacientom zabezpečiť všetky lieky, technológie a prístroje, ktoré existujú a sú potrebné na ich liečbu. Budú mať nemocnicu v každom meste, širokú sieť lekárov špecialistov, bohaté možnosti kúpeľnej starostlivosti a dokonca ich oslobodíme od poplatkov za lieky. Nemôžme sa však tváriť, že lekári a sestry nepôjdu za lepším platom do zahraničia a my ich dokážeme jednoducho nahradiť.
Druhou možnosťou je vytvorenie priestoru na pripoistenie s plným dopadom na pacientov. To si však vyžaduje široký konsenzus odbornej aj laickej verejnosti a najmä príslušnú legislatívnu zmenu, ktorá bude pripravená tak, že ju naše zdravotníctvo úplne zvládne.
Žiaľ, dnešná situácia je taká, že žijeme tretí, nereálny scenár. Sľubujeme všetko a za málo peňazí, tak trochu pritom (seba)klameme. Vlastne viac než tak trochu. Predstavte si, ako by to vyzeralo, keby štát sľúbil, že každý má nárok na obedové menu v reštaurácii a vyčlení sa na to 1,50 eura. Asi si vieme predstaviť kvalitu toho jedla, prostredia a šedú ekonomiku okolo toho.
Skúsenosti nepustia
Prístup k zdravotnej starostlivosti, financovanie nemocníc, lekárov, systému zdravotného poistenia príliš neovplyvní to, ako dlho a zdravo budeme žiť. Maximálne z desiatich až 15 percent. Zvyšok je najmä na nás, napríklad v našej životospráve a životnom štýle, veľmi dôležitá je aj genetika. Platí, že najlepšia zdravotná starostlivosť je tá najlacnejšia a tou je prevencia. Keď nastupujú lieky, hospitalizácie a opakované zákroky lekárov, zvyčajne hasíme zanedbaný zdravotný problém a najviac to stojí nie našu peňaženku, ale naše zdravie.
Už to odznelo tisíckrát, no nedá mi to nezopakovať. Viac peňazí do zdravotníctva neznamená automaticky viac kvality pre pacienta. Potreba drahej a náročnej starostlivosti často znamená nízku kvalitu pre pacienta. Napríklad preto, lebo sa jeho choroba zachytila neskoro alebo pacient nedbal na svoje zdravie, prípadne preto, že jeho choroba síce bola liečená, ale nesprávne. Nadviažem na predchádzajúci odsek. O čo viac ľudí bude potrebovať len lacnú starostlivosť, o to vyššiu kvalitu zdravotníctva to bude indikovať.
Cesta späť nemožná, napred sa ísť musí
Ako teda ďalej? Ideme dávať do zdravotníctva výrazne viac peňazí? Alebo zostaneme na súčasnej úrovni s tým, že sa zmierime s menším rozsahom služieb, za ktorými treba niekedy aj cestovať alebo na ne dlhšie čakať? Na to musia odpovedať tí, ktorí definujú tento rámec: politici a štát (úrady). A mali by sa držať dvoch zásad: neklamať verejnosť a s peniazmi, ktoré do systému dajú, neplytvať.