Regulácia v zdravotníctve je potrebná, hlavne ak ide o to, na čo má pacient nárok.
Tí, čo ma poznajú, vedia, že dookola omieľam potrebu menšej regulácie v slovenskom zdravotníctve. Tvrdím to dlhodobo a týka sa to hlavne regulácie cien.
Regulácia v zdravotníctve je potrebná, hlavne ak ide o to, na čo má pacient nárok. Ale prečo sa má regulovať to, koľko má za to zaplatiť zdravotná poisťovňa? O tom, prečo sú niektoré nákladové ceny nereálne, ste si mohli prečítať v tomto mojom blogu.
Nie je to tak dávno (do roku 2006), čo štát určoval ceny pre hospitalizáciu pacienta, ceny za výkon v ambulancii, za laboratórne vyšetrenie a dokonca aj cenu kapitácie*. Určovanie cien nebolo zložité, buď štát stanovil maximálnu cenu, rozpätie ceny, alebo sa s tým nebabral a rovno určil pevnú cenu.
Hoci od roku 2006 sa situácia zmenila, štátni úradníci stále určujú ceny liekov, ceny pri úkonoch záchraniek, na urgentných príjmoch a na pohotovosti. Natíska sa jednoduchá otázka: prečo?
Aby tým pomohli pacientovi, ktorým sa ministerstvo zdravotníctva oháňa ako zaklínadlom pri každom mediálnom výstupe? Určite nie, vedelo by to totiž doložiť výsledkami a opakovane sa tým pochváliť.
Tak komu, poskytovateľom zdravotnej starostlivosti? Skôr nie. Ak áno, tak len tým vybraným, aby ceny boli čo najvyššie a vybraní poskytovatelia si takto „privyrobili“.
Komu alebo čomu by to ešte prospelo – udržateľnosti zdrojov v zdravotníctve? Práve naopak. Štát svojou cenovou reguláciou vyráža zdravotným poisťovniam z rúk jeden z mála nástrojov, ktorý majú pri rokovaniach s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Výrazne tým limituje možnosti zdravotných poisťovní motivovať poskytovateľov k poskytovaniu vyššej kvality zdravotnej starostlivosť. Prípadne motivovať poskytovateľov, aby poskytovali zdravotnú starostlivosť efektívnejšie, aby sa ušetrené peniaze mohli použiť napríklad na lepšie odmeňovanie šikovných zdravotníkov alebo na podporu inovatívnej liečby pre pacientov.
Tým nechcem povedať, že zamestnanci ministerstva zdravotníctva sú nekompetentní. Oceňujeme snahu štátu udržať finančný stav v zdravotníctve pod kontrolou, no reguláciou cien sotva dosiahne vyššiu kvalitu zdravotnej starostlivosti či efektivitu v míňaní peňazí v zdravotníctve. Naopak, cenová regulácia prináša neblahé dôsledky. Napríklad regulácia cien liekov sa podpísala pod vznik problému s reexportom, čo v konečnom dôsledku znamenalo ich nedostatok na Slovensku.
Svetoznámy ekonóm Milton Friedman dobre vedel, o čom hovorí, keď tvrdil, že stačí reguláciou vyvolať nedostatok, a ten spätne zatlačí na úpravu regulácie, ak nie priamo na jej zrušenie. „We economists don’t know much, but we do know how to create a shortage. If you want to create a shortage of tomatoes, for example, just pass a law that retailers can’t sell tomatoes for more than two cents per pound. Instantly you’ll have a tomato shortage. It’s the same with oil or gas.“(Voľne preložené: My ekonómovia toho veľa nevieme, ale vieme ako vyvolať nedostatok. Ak napríklad chcete vyvolať nedostatok paradajok, stačí prijať zákon v ktorom predajcom určíte, že nemôžu predať kilo paradajok za inú než konkrétnu prinízku cenu).
No povedzte, počuli ste o rovnakých problémoch v odvetviach, kde nie je taká výrazná regulácia rozsahu, dostupnosti, cien alebo nároku spotrebiteľa ? Odpoviem za vás, nepočuli.
A to som ešte nespomínal reguláciu objemu peňazí, ktoré tečú do zdravotníctva. Hádate správne, reguluje ho štát, ktorý do slovenského zdravotníctva dáva štyrikrát menej peňazí ako napríklad Nemecko, Rakúsko, Holandsko (údaj OECD). No zároveň štát požaduje, aby sme rozsahom a kvalitou zdravotnej starostlivosti tieto krajiny dobehli.
Keď sa vám najbližšie stane, že zachytíte informáciu o tom, že štát by mal určiť ceny, prípadne nastaviť spravodlivé ceny, nedajte sa obalamutiť. Hoci si štát a mnohí politici myslia, že štátna cenotvorba je to pravé orechové, realita je presne opačná.
* Kapitácia je pravidelný mesačný poplatok, ktorý poisťovňa platí vášmu všeobecnému lekárovi, u detí pediatrovi bez ohľadu na to, či k nemu chodíte alebo nie.