Téma oddlžovania je v zdravotníctve takým evergreenom, že z diskusie o dlhoch nemocníc sa začala pomaly vytrácať podstata.
Namiesto toho, aby sa hovorilo o príčinách tohto katastrofálneho stavu, často počuť len prázdne sľuby, že toto je už to naozaj posledné kolo oddlžovania a že odteraz budú všetky nemocnice hospodáriť vyrovnane. Bohužiaľ, to nebude možné, kým nenastane skutočná zmena a nevyriešia sa dlhodobé problémy slovenských nemocníc.
1. Obrovská prevádzková neefektivita – začína pri nevyhovujúcich budovách, ktoré už dávno nespĺňajú ekologické a energetické štandardy a končí pri neefektívne poskytovanej zdravotnej starostlivosti v podobe zbytočne dlhodobých hospitalizácií pacientov alebo nadbytočnosti lôžok. Výsledkom je masívne plytvanie zdrojmi nemocníc.
2. Slabý manažment – aj keď v tejto téme nemožno úplne zovšeobecňovať, som presvedčený, že časť dlhov nemocníc ide na vrub ich zlého riadenia. Nemusí ísť hneď o kauzy a korupciu, aj keď ani tie sa slovenským nemocniciam nevyhýbajú, často ide len ľahostajnosť alebo chýbajúce motivácie manažmentu tvrdo hájiť záujmy nemocnice a niesť zodpovednosť za jej hospodárske výsledky. Kým sa nezbavíme politických nominácií do vedenia nemocníc, nemyslím si, že by sa to malo čoskoro zmeniť.
3. Zle nastavený systém – na ústavnú zdravotnú starostlivosť ide z celého balíka pre zdravotníctvo najviac zdrojov a keďže sú nemocnice stále v dlhoch, mohlo by to vyzerať, že to nestačí. Problémom je však samotná filozofia a nastavenie systému. Väčší dôraz na prevenciu pacientov, posilnenie právomocí ambulantnej sféry či dôraz na efektívnejšie formy zdravotnej starostlivosti ako je jednodňová chirurgia by znamenal odľahčenie aj pre nemocnice.
4. Monopol štátu – štát ma v zdravotníctve doslova monopol, teda najväčšiu zdravotnú poisťovňu, drvivú väčšinu nemocníc a zároveň je regulátorom. V praxi si tak sám pre seba tvorí vlastné pravidlá. Stačí sa pozrieť na dlh voči verejným financiám (záväzky voči Sociálnej poisťovni, daňovým úradom a zdravotným poisťovniam), ktorý tvorí až 30% z celkového dlhu nemocníc, čo predstavuje cca 200 miliónov eur. Myslíte si, že súkromnému poskytovateľovi by len tak prešlo, že by nemusel platiť odvody a dane za svojich zamestnancov?
Najlepšie je miera neefektivity štátnych nemocníc viditeľná v porovnaní so súkromným sektorom. Pomôžem si konkrétnym príkladom. Michalovská nemocnica novej generácie dlhodobo hospodári vyrovnane a nepotrebovala sa teda zapojiť do oddlžovania. Sídli v novej, ekologicky a energeticky efektívnej budove a je riadená profesionálnym manažmentom, ktorý si uvedomuje nutnosť investícii do inovácií a kvality zdravotnej starostlivosti. To všetko v rovnakých podmienkach slovenského zdravotníctva platiacich pre všetkých.
Michalovce však nie sú jedinou lastovičkou. Na Slovensku sú desiatky nemocníc, ktoré hospodária vyrovnane a nepotrebujú tak peniaze nás všetkých na splatenie dlhov. Stačí sa len inšpirovať. Inak toto kolo oddlžovania nebude posledné a o pár rokov zostaneme opäť len v rovine prázdnych rečí a sľubov, že tentokrát je to už naozaj naposledy.