Diskusia o zdravotníctve odhalila mýty, nespravodlivé financovanie a slabú odbornosť v riadení štátnych nemocníc.
Nedávno som si pozrel diskusiu troch riaditeľov (šéfa VšZP, šéfa siete Penta Hospitals SK a riaditeľa popradskej nemocnice (akciovej spoločnosti so 100% účasťou štátu) v HN klube (celý záznam je možné si pozrieť pozrieť na: https://joj24.noviny.sk/konferencie/1130358-hn-konferencie-financovanie-zdravotnictva). Po štyridsiatich minútach diskusie som okrem iného zistil, že na pozícii riaditeľa štátnej nemocnice je človek, ktorý napriek faktu, že ako riaditeľ nemocnice pôsobí už takmer 2 roky, stále nemá úplne jasno v mnohých základných témach, týkajúcich sa fungovania zdravotníctva.
Debata Hospodárskych novín okrem toho poukázala na tri zásadné veci. A to že:
a) financovanie nemocníc musí byť spravodlivejšie,
b) v zdravotníctve stále prevládajú fámy a mýty
c) rakovina obsadzovania rôznych riadiacich pozícii v štátom ovládaných spoločnostiach ľuďmi so správnymi straníckymi väzbami je stále nadradená odbornosti a kvalite. Lebo ak riaditeľ štátnej nemocnice má len hmlistú a neurčitú predstavu o DRG, o úhradových mechanizmoch – teda platbách poisťovní nemocniciam za výkony a o tom, že benchmarking aj na úrovni štátnych nemocníc v nejakom rozsahu funguje, mu musí povedať riaditeľ súkromnej siete nemocníc, o niečom svedčí.
Napríklad my v Penta Hospitals SK máme veľmi dobre spracovaný systém porovnávania jednotlivých nemocníc v rámci siete, v rámci jednotnej metodiky sa porovnávajú parametre medicínske, ekonomické. V diskusii padla otázka, či majú podobný systém porovnávania aj štátne nemocnice. Nuž, riaditeľ štátnej nemocnice o takom porovnávaní nevedel, poučiť ho musel riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne a náš generálny riaditeľ, ktorý mu „vysypal“ aj konkrétne príklady.
A to je kameň úrazu nášho zdravotníctva, mnohé rozhodnutia či riadenie nebeží na základe faktov a konkrétnych a relevantných údajov, ale na základe nejakých domnienok a mýtov. Skvelým príkladom sú výstupy zo strany predsedu NKÚ Ľubomíra Andrássyho či niektorých politikov, v ktorých tak často a tak radi očierňujú súkromné nemocnice. A potom, keď sa pozrieme na konkrétne čísla napríklad Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou alebo Útvaru hodnoty za peniaze, vidíme, že hovoria niečo iné. Ale pozor, na to, aby sme dáta vedeli posudzovať, musíme poznať a mať presne definovanú metodiku. Aby sme porovnávali porovnateľné. A nemenej dôležité je dáta správne interpretovať, mať ich zasadené v kontexte.
Prax však ukazuje, že s dátami málokto pracuje. A potom sa šíria mýty, kto na koho úkor žije. Často sa omieľa mýtus, že my v lokálnych nemocniciach robíme za veľa peňazí jednoduchú medicínu a lekári fakultných a univerzitných nemocniciach zase za málo peňazí robia super sofistikovanú medicínu. No nie je to pravda. Väčšina hospitalizácií (86 %) sa aj v nemocniciach vyššej úrovne deje v medicínskych službách úrovne I. a II., čo sú tie „najbežnejšie, najmenej zložité výkony“. Len 14% výkonov sú tie komplexnejšie a komplikovanejšie, ktoré môžu robiť len tie najväčšie nemocnice. Prevažná väčšina operácií a výkonov, ktoré sa vo fakultných a univerzitných nemocniciach robia, sú teda úplne rovnaké ako vykonávajú lekári v regionálnych nemocniciach.
Ďalším obľúbeným mýtom je, že regionálne nemocnice sa snažia zbavovať komplikovaných a náročných pacientov. Nuž, čísla hovoria niečo iné. Preklady z menších nemocníc do väčších nemocníc predstavujú len necelé 2%. Čiže nie je to tak, že niekto robí len ľahkých a finančne lukratívnych pacientov (povestné hrozienka) a niekto naopak len ťažkých a „stratových“. V systéme má každý svoje miesto a viac menej si svoju pozíciu aj zastáva.
Osobitnou kapitolou sú platby jednotlivým nemocniciam, dnes tak populárna téma, ku ktorej sa vyjadrili už hádam všetci. Ešte aj tí, čo by nemuseli. A omieľajú mantru o tom, ako zdravotné poisťovne skvelo platia súkromné nemocnice. A naopak, k fakultným a univerzitným nemocniciam sa správajú ako macocha k Popoluške, a tie sú preto v dlhoch. Popri tom sa ale málokto pozastaví nad slovenským paradoxom, že za stále viac a viac peňazí v zdravotníctve máme v našej krajine stále menej a menej hospitalizácií, výkonov a operácii, nijako sa neskracujúce čakacie doby. Ale o tom bude blog nabudúce.
Na záver sa vrátim späť k popradskej nemocnici. Poznám históriu popradskej nemocnice, sám som v nej pôsobil roky a viem, že je to na slovenské pomery kvalitná nemocnica, s vynikajúcim odborným zázemím, s množstvom skvelých lekárov, sestier a iných zdravotníckych pracovníkov. Pre objektívnosť ale treba povedať, že aspoň parciálne túto kvalitu nemocnica dosahuje aj vďaka tomu, že za posledných 20 rokov sa do nej nalialo dosť veľa peňazí. Štátnych peňazí. Je však smutné a zároveň aj nebezpečné, že nemocnicu, ktorá má ročne výnosy vyše 70 miliónov eur, riadi človek, ktorý predtým pôsobil vo funkcii hlavného kontrolóra vo viacerých obciach a od roku 2015 bol prednostom Mestského úradu Spišské Vlachy. Viac dodať asi netreba.