Penta je tu dlhé roky v úlohe tradičného whipping boy – fackovacieho panáka, na ktorého sa pohodlne zvalí akýkoľvek problém, ktorý si celé generácie politikov prehadzovali ako horúci zemiak. Keďže v tom nekonečnom lese ministrov a strán sa už všetci strácame (úprimne, 90 % si už ani nepamätáme menom), vznikla obľúbená autorská skratka lenivého komentátora: stačí vytiahnuť Pentu. Jediný stabilný prvok, ktorý tu na rozdiel od väčšiny ministrov funguje už roky a ešte nezmizol v dejinách.
Riaditeľ online Denníka N Konštantín Čikovský neurobil výnimku. Potreboval nájsť vinníka za poplatky v ambulanciách – tak, ako vždy, vytiahol Pentu. V jeho svete sme takmer mytologická bytosť: všadeprítomná, všemocná, a pre istotu vždy podozrivá.
Fakty sú však úplne inde.
Penta vlastní menej ako 5 % ambulancií. Poplatky, o ktorých hovorí prieskum (takmer 500 miliónov eur ročne), vznikajú najmä v malých, samostatných ambulanciách – mimo akéhokoľvek dohľadu, často bez dokladov, niekde dokonca formou „krabice na stole“. Presne ten typ kreativity, ktorú ešte aj finančná správa obdivuje z diaľky.
Toto nie je problém, ktorý by do systému priniesla Penta. Je to dôsledok neefektívneho systému, dlhodobého podfinancovania ambulancií a slabého regulátora. Nie Penty. Konštantín Čikovský si z toho spravil ideologickú pointu, nie analytický záver.
Taktiež: nie všetky poplatky sú nelegálne. Niektoré stanovuje priamo zákon, napríklad poplatky na urgente. Mnohé služby, ktoré pacienti požadujú – administratíva, potvrdenia, elektronická komunikácia, objednávanie, manažment – nie sú zdravotná starostlivosť, a teda ich poisťovne nehradia. Tu nevymýšľa Penta, ale legislatíva.
V skutočnosti je téma poplatkov jedna z najkomplikovanejších v celom systéme. A zároveň jedna z najľahších na populistické a demagogické zjednodušenie. Stačí všetko hodiť do jedného vreca, zostrihať to v jednej statusovej vete a nepriateľ ľudu je hotový.
Áno, aj Penta používa poplatky. Ale nie za zdravotnú starostlivosť. Ide o jednotný, transparentný ročný poplatok za manažment pacienta – administratívu, objednávanie, elektronickú komunikáciu. Presný opak krabíc na stole, hotovosti bez bločku, svojvoľných poplatkov či bizarností typu „poplatok za infláciu“. Ak by sa celý sektor správal ako Penta, prieskum by neukázal žiadnu netransparentnosť.
Konštantín Čikovský tak kritizuje hráča, ktorý v skutočnosti ponúka jedno z mála transparentných riešení v celom sektore.
Poplatky nevznikli preto, že by ich niekto „nanútil“ ambulanciám. Vznikli preto, že ambulancie boli desaťročia podfinancované.
Ako to pomenovala analytička H. Tulejová:
- Slovensko malo dlhodobo o približne 2 miliardy eur menej v systéme než Česko.
- Zoznam výkonov je desiatky rokov zastaraný.
- Až 20 % peňazí sa míňa neefektívne.
A za toto všetko podľa Konštantína Čikovského môže Penta.
To, že si súkromné ambulancie výpadok príjmov nahrádzajú poplatkami, nie je dôsledok nejakého „riadenia Penty“, ale dôsledok nefunkčnosti štátu.
Konštantín Čikovský má zjavne dlhodobú obsesiu Pentou a všetko negatívne interpretuje cez ňu. Namiesto toho, aby analyzoval hlavný problém – chaos v poplatkoch a nefungujúcu reguláciu – vytiahne Pentu, hoci má v ambulanciách len minimálny podiel a netransparentné poplatky nezavádza. Takáto argumentácia nie je odborná. Je to politická fixácia.
V logike sa tomu hovorí monotematická slepota – keď si komentátor vyberie jedného vinníka a používa ho na všetko, hoci dáta ukazujú opak.
Penta pritom do zdravotníctva priniesla množstvo vecí, ktoré štát nikdy nedokázal urobiť celé desaťročia: elektronický recept, digitalizované objednávanie, jednotný štandard starostlivosti, modernizácie a nové nemocnice, kvalitnejšie IT, manažment pacientov a logistiku, či nemocnicu Bory, ktorú štát tridsať rokov nevedel postaviť.
To nie sú sľuby. To sú fakty.
Je úplne fér kritizovať súkromníkov tam, kde zlyhajú. Ale obviňovať firmu, ktorá nemá ani 5 % ambulancií, z problémov, ktoré vznikli u ostatných 95 %, je analytický nezmysel.
Aj keď sa to dobre píše a rýchlo lajkuje, Penta nie je strojcom všetkého zla v slovenskom zdravotníctve. Je len najbližší „whipping boy“, keď sa komentátorom nechce vysvetľovať, ako systém v skutočnosti funguje.