Diskusia o zdravotníctve je stále viac založená na pocitoch a politických názoroch ako na reálnych číslach.
Žijeme v dobe presných ekonomických dát a štatistických modelov, ktoré nám pomerne jasne vedia načrtnúť smer, akým sa bude krajina alebo konkrétne segmenty jej ekonomiky vyvíjať.
Bohužiaľ, keď sa pozrieme na diskusiu o zdravotníctve, tá akoby tento stav popierala a je viac založená na pocitoch a politických názoroch ako na reálnych číslach. Dobrým príkladom je nekončiaca debata o tom, či je v zdravotníctve zdrojov dostatok alebo nedostatok, resp. či sú potrebné ďalšie investície do tohto segmentu. A pritom by sa stačilo pozrieť na už dnes dostupné čísla, ktoré modelujú budúcu realitu.
3 skutočnosti, ktorým neunikneme
- Náklady na zdravotnú starostlivosť zaznamenali extrémne rýchly rast vo vyspelých ekonomikách, a do roku 2050 budú ekonomicky neúnosné v prípade, že krajiny neprijmú potrebné reformy.
- Podľa prognózy OECD napriek tomu, že kríza viedla, najmä v Európe k spomaleniu rastu výdavkov na zdravotnú starostlivosť, verejné zdroje na zdravotníctvo a dlhodobú zdravotnú starostlivosť sa majú zvýšiť z aktuálnych cca 6% HDP (reálne je to pod 6%) na takmer 9% HDP do roku 2030, a na 14% HDP do roku 2060. Nárast výdavkov v zdravotníctve je spôsobený novými technológiami, väčšími očakávaniami pacientov, a taktiež rastúcimi potrebami starnúcej populácie.
- Čísla vyššie zahŕňajú len výdavky na „prevádzku“ systému, ak sa bavíme o Slovensku, čelíme aj dlhu na investíciách do medicínskych prístrojov, nevyhnutnej obnovy zdravotníckych zariadení a dobudovaní nových centier a nemocníc. Plus nezabúdajme na existujúce záväzky vo výške 1 miliardy EUR, pričom prognóza je, že ak sa zásadne niečo nezmení, tak táto suma bude ďalej narastať.
Je teda zrejmé, že aktuálnu úroveň zdravotnej starostlivosti, ako aj financovanie budúcich pokrokov v medicíne bude veľmi náročné udržať bez implementácie hĺbkových reforiem. Tie si budú vyžadovať nielen úzku spoluprácu ministrov financií a zdravotníctva, ale najmä investície prichádzajúce mimo štátneho rozpočtu.
V situácii, keď zdravotníctvo každodenne zlyháva, by sa preto na súkromné investície malo pozerať ako niečo žiaduce, čo si zaslúži podporu. Namiesto toho sa diskusia často zvrháva na ideologickú arénu, v ktorej sa bojuje o to, či súkromní investori vôbec do zdravotníctva patria. Ak by sme sa viac zamerali na fakty, ako na politické presvedčenie, táto diskusia by stratila opodstatnenie. Moderné zdravotníctvo budúcnosti totiž bez súkromných investícii neprežije.