Je participácia pacientov na zdravotnej starostlivosti, napríklad v podobe poplatkov za objednanie alebo spoluúčasť v zdravotnom poistení, dobrá alebo zlá?
Minister zdravotníctva Tomáš Drucker nedávno predstavil návrh novely o poplatkoch v zdravotníctve, ktorý definitívne zruší možnosť pacientov zaplatiť si za objednanie sa na konkrétny termín. Asi netreba veľa fantázie, aby si pacienti predstavili, čo v praxi táto novela bude znamenať – väčší priestor pre úplatky a čierne peniaze v systéme, keďže možnosť legálne si zaplatiť za túto službu nebude možné. Čo je ešte horšie, v praxi to povedie k zhoršeniu kvality a dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre všetkých pacientov.
Sú súkromné výdavky naozaj problémom?
Vráťme sa však späť k prvotnej otázke, či sú súkromné výdavky v systéme zdravotníctva problémom. Tu je zopár faktov:
- Slovensko má jedny z najnižších celkových a aj súkromných výdavkov na zdravotnú starostlivosť ako % z HDP.
- Ak súkromné výdavky „rozbijeme“ do jednotlivých kategórií, poplatky v ambulantnej sfére (out-patient curative and rehabilitative care) tvoria len 0,17 % HPD. V porovnaní s ostatnými krajinami je tak Slovensko na absolútnom chvoste.
- Pri porovnaní celkových výdavkov na jedného obyvateľa v prepočte podľa kúpnej sily a cenovej hladiny v jednotlivých krajinách síce SR prevyšuje blízke krajiny Poľsko a Maďarsko, nedosahuje ale úroveň väčšiny ostatných európskych krajín OECD.
Je pravda, že väčšina štúdií a analýz konštatuje, že suma výdavkov nie je priamo úmerná kvalite zdravotnej starostlivosti a spoluúčasť môže byť prekážkou pre čerpanie starostlivosti pacientov. Na druhej strane je ich neprehliadnuteľným záverom aj to, že súkromná participácia je žiaduca najmä z hľadiska motivácie správania pacientov a pre riadenie dopytu po zdravotnej starostlivosti. Zavedenie spoluúčasti môže mať za následok aj vyšší tlak na kvalitu starostlivosti (keď už platím, požadujem kvalitné služby).
Poplatky v zdravotníctve a ich dopady
Aspoň čiastočná participácia pacientov na poskytovanej zdravotnej starostlivosti neznamená len viac prostriedkov v systéme, ale aj zníženie záťaže na celý systém. Na konkrétnych príkladoch je vidieť, že plošné zavedenie čo i len symbolických poplatkov za návštevu lekára eliminovalo 15 až 25% (zrejme vo väčšine prípadov zbytočných) návštev.
Napr. v Českej republike po zavedení poplatkov klesol nielen počet dní strávených v nemocnici, ale aj počet vyšetrení v ambulantnej sfére a návštev LSPP, teda „pohotovostí“. Medzi rokmi 2007-12 klesol počet návštev ambulancií o 10% a LSPP až o 45%, čo znamená výrazné úspory v systéme.
Navyše, v súčasnosti je rôzna podoba poplatkov za návštevu lekára celkom bežná nielen v západných, ale aj vo viacerých východných krajinách. S krajín strednej a východnej Európy preferujú systém poplatkov napr. v Bulharsku, Estónsku či Slovinsku.
Viac úplatkov v systéme
Mohol by som pokračovať v analýzach a argumentácii, ale na konci dňa je dôležitý len a len výsledok. To znamená, či klient v našom prípade pacient dostane to, čo od systému požaduje.
Som presvedčený, že pripravovaná novela namiesto poriadku prinesie nulovú alternatívu pre pacientov a iba vytvorí priestor na návrat úplatkov. Dopyt po nadštandardných službách totiž zákon nedokáže zakázať.
Pacienti prídu o možnosť slobodnej voľby služieb, ktoré nepokrýva verejné zdravotné poistenie, a štát príde o daňové príjmy z legálnej činnosti. Vrátili by sme tak do čias, keď nebolo možné legálne získať napríklad výpis z katastra nehnuteľností alebo vystavenie nových osobných dokladov v skrátenej lehote.