Lekárski odborári zároveň argumentujú, že namiesto „pochybnej“ analýzy PwC by sme sa mali opierať o kvalitné analýzy štátnych analytikov. To je férová výzva. A mimochodom – analýzy štátnych inštitúcií sú naozaj kvalitné a stoja za pozornosť.
Preto som sa na celý spor pozrel analyticky – najmä cez optiku toho, čo o problémoch identifikovaných PwC, hovoria samotné štátne inštitúcie. Na dáta som sa pozrel aj s pomocou AI. Nie preto, aby rozhodla, kto má pravdu, ale preto, že ju asi len ťažko niekto obviní z toho, že fandí jednej strane sporu. Vie bez emócií porovnať, či závery PwC naozaj vybočujú z toho, čo už roky hovoria Útvar hodnoty za peniaze (ÚHP), Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) alebo Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ).
Výsledok som si zhrnul do jednoduchej tabuľky. Oblasť po oblasti: výkony verzus náklady, nevyužité kapacity, personál, mzdy, nákup. A výsledok je pomerne jednoznačný: PwC neprináša iný príbeh, ale potvrdzuje to, na čo dlhodobo upozorňujú aj štátne analytické a kontrolné inštitúcie.
A tu sa dostávame k podstate celej diskusie.
LOZ hovorí: prečo sme platili za analýzu PwC, keď už máme kvalitné analýzy štátnych inštitúcií – a tú od PwC označuje dokonca za „hoax“. Ja hovorím: výborne, poďme sa teda pozrieť na štátnych analytikov. A výsledok? Nie rozpor, ale zhoda.
Ak audit PwC hovorí, že výkony klesajú, zatiaľ čo náklady rastú, nie je to nejaký izolovaný výmysel jednej súkromnej firmy. Je to v súlade s tým, čo dlhodobo pomenúvajú aj štátni analytici. Ak audit ukazuje nevyužité kapacity, slabú produktivitu, personálnu nerovnováhu či rozdiely v nákupoch, opäť nejde o prekvapivý alebo osamotený záver. Je to len konkrétnejšie a jasnejšie pomenovanie problému, ktorý je v systéme prítomný dlhodobo.
Práve preto je podľa mňa férové položiť si jednoduchú otázku: hovorí PwC niečo zásadne iné, alebo len presnejšie pomenúva to na čo dlhodobo upozorňujú nezávislé štátne orgány?
Z dostupných dát vychádza skôr druhá možnosť.
Inými slovami: tam, kde LOZ vidí problém a zbytočne vynaložené peniaze, ja vidím vzácnu synergiu – nezávislé štátne analýzy a audit PwC sa navzájom potvrdzujú a spolu dávajú ešte presnejší obraz reality.
Pozrime sa najprv na to, čo dlhodobo hovoria štátni analytici. UHP upozorňuje, že výkony štátnych nemocníc nerastú tempom ich nákladov. ÚDZS zasa potvrdzuje, že náklady nemocníc rastú rýchlejšie než ich produkcia. A NKÚ dlhodobo poukazuje na nevyužité kapacity a slabú väzbu medzi peniazmi a reálnymi výstupmi.
- Pri vzťahu medzi výkonmi a nákladmi štátni analytici hovoria, že nemocnice dostávajú čoraz viac peňazí, ale ich produkcia tomu nezodpovedá. PwC tento nesúlad konkretizuje číslami: hospitalizácie klesli približne o 7 percent a lôžkodni o 11 percent, zatiaľ čo náklady ďalej rastú.
- Pri efektivite prevádzky a využití kapacít štátne inštitúcie upozorňujú, že v systéme sú rezervy a časť kapacít ostáva nevyužitá. PwC to ukazuje na konkrétnom príklade operačných sál: počas ranných zmien sú využité len asi na 40 percent a po 15. hodine takmer vôbec.
- Pri organizácii práce a personálnom nastavení štátne analýzy naznačujú neefektivitu a slabé riadenie zdrojov. PwC ide o úroveň hlbšie a pomenúva konkrétny problém: v systéme je nadstav lekárov, ale zároveň nedostatok sestier.
- Pri mzdách a osobných nákladoch štátne inštitúcie dlhodobo hovoria o raste nákladov bez primeraného rastu výkonu. PwC k tomu dopĺňa konkrétne zistenie, že časť miezd je vyplácaná nad rámec zákonného platového automatu.
- Pri nadčasoch je štátny kontext opäť rovnaký: rastúce náklady bez zodpovedajúceho rastu produkcie. PwC tento problém vyjadruje veľmi presne: náklady na nadčasy za posledných päť rokov vzrástli o 82 percent, bez primeraného rastu výkonov.
- Pri nákupoch a hospodárnosti štátne inštitúcie upozorňujú na slabú väzbu medzi peniazmi a výsledkom a na rezervy v efektívnosti. PwC to prekladá do reči manažmentu: ukazuje variabilitu cien pri nákupoch a identifikuje konkrétny potenciál úspor.
- A napokon pri celkovom obraze hospodárenia štátni analytici hovoria, že problém nie je len v nedostatku peňazí, ale v tom, ako sa v systéme používajú. PwC tento obraz sumarizuje do jedného čísla: v piatich analyzovaných nemocniciach identifikovalo potenciál úspor vo výške 91,3 milióna eur ročne.
Inými slovami: PwC neotvára novú tému. Skôr číselne a prevádzkovo potvrdzuje to, na čo štátni analytici upozorňujú už dlhší čas.
Preto, ak by mal byť audit PwC hoax, potom by sme museli povedať, že podobný „hoax“ dlhodobo produkujú aj štátne inštitúcie. Že ÚHP sa mýli, keď upozorňuje na slabú väzbu medzi financovaním a výkonom. Že ÚDZS sa mýli, keď ukazuje, že financovanie nemocníc rastie rýchlejšie než ich produkcia. Že NKÚ sa mýli, keď poukazuje na nevyužité kapacity, slabé riadenie a nedostatočné prepojenie medzi peniazmi a výsledkom. To už neznie ako presvedčivé vysvetlenie. Skôr ako obranný reflex.
A práve to je na celej debate možno najnepríjemnejšie. Nie samotný audit, ale to, že nastavuje zrkadlo. Ukazuje, že problém slovenských štátnych nemocníc nie je len v tom, že je málo peňazí. Problém je aj v tom, ako sú využívané kapacity, ako je nastavená organizácia práce, ako sa odmeňuje, čo sa meria a čo sa nemeria, a ako slabo je financovanie previazané s reálnym výkonom.
Preto by sme dnes nemali viesť spor o tom, či sa nám audit páči alebo nie. Mali by sme riešiť, čo s týmito zisteniami urobíme. Lebo ak sedia, potom nie je problém PwC. Problém je stav časti štátneho nemocničného sektora.