Od 7. januára je nemocnica Svet zdravia v Galante reprofilovaná na červenú, teda covidovú nemocnicu. Na oddelení anestéziológie a multiodborovej intenzívnej starostlivosti (OAMIS) sa o pacientov s ochorením COVID-19 starajú sestry a lekári v celotelových overaloch, s respirátormi a ochrannými okuliarmi na tvári.
Ani deň voľna
Počas dvanásťhodinovej zmeny sa z nich vyzlečú len raz, keď majú tridsaťminútovú prestávku na jedlo, vodu a toaletu. „Rozmyslíte si každý dúšok vody,“ hovorí vedúca sestra Zuzana Obermanová. Sestry sú pri pacientoch nonstop. Sú pre nich jediným kontaktom. „Pacient má strach. Potrebuje pohladiť, upokojiť, chytiť za ruku. Vysvetliť, prečo musí mať kyslíkovú masku na tvári. Veľmi mu pomôže už to, že mu poviete, nech sa nebojí, že všetko bude v poriadku.“
Odkedy vypukla pandémia, nikto z oddelenia si nemohol vziať dovolenku. Ani len deň voľna. Z kolotoča povinností vypadnú iba tí, ktorí sa nakazia alebo musia ísť do karantény. Zdravotnícky personál navyše ešte nikdy nečelil toľkým úmrtiam ako teraz. Len od reprofilácie nemocnice 7. januára prijali takmer šesťsto pacientov s covidom.
Stoosemdesiat z nich boj s chorobou prehralo. „Často sa musíme vyplakať,“ potvrdzuje Zuzana Obermanová. „Zo psychickej stránky je to veľmi ťažké. Nedá sa to ani opísať. Celý tím si pomáha, navzájom sa podporujeme. Je ťažké vidieť umierať človeka. Má niekde deti, blízkych.“
Čo by vedúca sestra odkázala nezodpovedným ľuďom tam vonku a tým, ktorí tvrdia, že covid neexistuje?
„Obliekla by som takého človeka do overalu a previedla by som ho naším oddelením. Aby videl pacientov, ktorí sa dusia a majú strach v očiach.“
Pacientov s covidom liečia v galantskej nemocnici od vypuknutia pandémie. Po reprofilácii na „červenú“ nemocnicu je určená výlučne pre nich. Sedem poschodí, 134 lôžok. „Práve teraz 110 hospitalizovaných. Ale to sa mení každú polhodinu,“ konštatuje zástupca primára urgentného príjmu Jozef Fatrsík. Možno ho poznáte z podcastu Doktor má Filipa.
„Priemerne máme pätnásť príjmov za deň. Prichádzajú k nám ľudia od Trnavy po Levice.“ Jozef Fatrsík a jeho kolegovia preberajú pacientov vo vážnych stavoch aj zo vzdialenejších nemocníc. Dokonca až z Oravy, keď tam kapacity nestačili.
Aj teraz cez telefón konzultujú s kolegami z iných nemocníc stav pacientov, ktorí potrebujú lôžko s intenzívnou starostlivosťou, a riešia ich prevoz. Žiadna posteľ na OAMIS nezostane dlho prázdna. Urgent však funguje aj pre necovidových pacientov. Človeka v ohrození života nemôžu predsa poslať do vzdialenejšej nemocnice. Pre Jozefa Fatrsíka to znamená, že sa dokola oblieka do overalu a zas z neho vyzlieka – podľa toho, či prijíma pacienta do „červenej“ alebo „čistej“ časti.
„Celá nemocnica je vlastne predhraničná JIS-ka. A nemáme tu toľko ľudí, ktorí by ovládali poskytovanie intenzívnej starostlivosti,“ vysvetľuje Jozef Fatrsík. „Chirurgov, traumatológov, neurológov učíme, ako sa starať o pacientov na kyslíku. Ľudia na OAMIS sa nezastavili od prvej vlny.“Nezastupiteľní sú anestéziológovia. Ich prácu sa iný lekár za pár mesiacov len tak nenaučí. Na OAMIS majú šiestich a striedajú sa v službách po dvaja.
Celý článok si môžete prečítutať TU.